DOCOMOMO register: Slovensko
Združenie pre urbanizmus a územné plánovanie (ZUUPS) pri Spolku architektov Slovenska
Výstavu usporiadali: Veľvyslanectvo Maďarska v Slovenskej republike
Maďarský kultúrny inštitút v Bratislave
Maďarská akadémia umení
V dňoch 8. – 30.6.2015 v budove Veľvyslanectva Maďarska na Sedlárskej ul. č.3 v Bratislave bola otvorená výstava kresieb a grafík architekta Imre Makovcza. Účastníkov vernisáže privítala veľvyslankyňa Maďarskej republiky v Bratislave pani Czimbalmosné Molnár Éva. Vernisáže sa zúčastnil prezident SAS Ing.arch. Juraj Hermann, riaditeľ kancelárie SAS PhDr. Peter Mikloš, Gyula Bárdos, predseda CSEMADOK-u, gererálna riaditeľka Balassiho inštitútu v Budapešti Zsuzsanna Répási, István Kollai, riaditeľ Maďarskéko inštitútu v Bratislave a mnohí ďalší. Výstvu otvoril predseda Maďarskej akadémie umení György Fekete.
Kurátor výstavy Lőrinc Csernyus vo svojom príhovore vyzdvihol fundamentálny význam diela Imre Makovecza, architekta a mysliteľa a zdôraznil nadčasovosť jeho myšlienok a tvorby.
zdroj: Jozef Istenes
Príhovor kurátora výstavy Lőrinca Csernyusa
Milé dámy, vážení páni,
Budapešť, Belehrad, Berlín, Maďarská Kaniža, Sibiu, Timisoara, Bratislava. Výstava Imre Makovecza, pôvodne otvorená v budove Vigadó v Budapešti, bola počas uplynulého roka reinštalovaná v týchto mestách. Samozrejme, že nebolo všade možné inštalovať celý výstavný fond, ktorý pôvodne zaberal plochu viac ako 1500 m². Všade sme sa zohľadnili danosti výstavných priestorov. V Budapešti sa táto výstava pokúsila ukázať prierez celou rozsiahlou tvorbou umelca – architekta. Jednou z dôležitých oblastí jeho tvorby boli grafiky a kresby, ktoré po prvýkrát vyšli v roku 2003 v knižnej podobe – v albume pod názvanom Kresby. Z osemdesiatich troch diel nachádzajúcich sa v ňom je veľká väčšina vystavená aj na tejto výstave v Bratislave. Tieto kresby a koláže boli po prvýkrát vytlačené jednotlivo v origináloch na ručne vyrobenom papieri v dielni tlačiarenského majstra László Vinceho v meste Szentendre. Tak sa zrodila vzácna jednotnosť ručnej a umeleckej práce majstrov. Žiaľ, dnes už oboje – technika ručnej kresby aj ručne vyrobeného papiera – upadajú do zabudnutia.
Rastliny, anjeli, nerealizované architektúry. To sú východiská kresieb Imre Makovcza sústredených do albumu Kresby 2003. V konečnom dôsledku tu však ide o viac.
Imre Makovecz si začal vedome budovať svoj kreslený grafický svet v roku 1999. Vždy ho zaujímala symbióza krajiny a v nej sa nachádzajúcej biosféry a architektúry, ktorá dávala tušiť prítomnosť omnoho väčších síl ako dokáže zo seba vydať sám človek. Umelec vo svojich kresbách ukázal prepojenosť architektúry minulých dôb so svojou súčasnou a budúcou architektúrou. On sa vlastne presúval v čase raz späť a potom dopredu, a tak si vytváral svoj „mohlo by byť“ svet.
V týchto dielach nájdeme občas jedinečné motívy; nie sú to vyslovene architektonické motívy, avšak v chápaní architekta sú prvkami a výrazovými prostriedkami plnohodnotnej komunikácie budovy s jej užívateľmi. Objavujú sa tu stopy krajiny a odtlačky predošlých tvarov a štýlových prvkov budovy. Sú tu aj motívy zo svojráznej architektonickej tradície krajiny a ojedinele aj zvláštna metamorfóza: prevtelený rastlinný svet v architektúre. Príroda tu vniká do budov rôznymi spôsobmi. Vytváraním akoby celkovej krajinnej scenérie alebo iba prienikom jednotlivých motívov, napríklad vo forme živého stromu, ktorý splynie s konštrukciou domu; alebo ako prírodný fundament, ktorý je základnou motiváciou k vytvoreniu tvaru a usporiadania budovy, jeho hmôt a od pradávna pôsobiacich geologických síl na túto hmotu. Tento podzemný svet nevynáša na povrch iba morfologické úkazy, ale aj vrstvy pradávnych kultúr. V kresbách umelca sa zotierajú pojmové hranice medzi vonkajškom a vnútrom. Je tu prítomná minulosť, súčasnosť aj budúcnosť. Čiže vlastný nekonečný čas. Verbálny aparát antropomorfie sa stáva viditeľnou skutočnosťou na kresbách jeho domov.
Rastlinné puky, listy a kvety väčšou silou než všetko ostatné vyjadrujú tu formotvornú silu prírody, ktorá človeka nielen uchvacuje, ale aj napĺňa pocitom krásna. Zväčšeniny týchto motívov a Blossfeldtove obrazy viedli Imre Makovcza do sveta vysnívanej Atlantídy, v ktorom sa vytvára zložitá a popri tom neobyčajná súhra života rastlín, človeka a domov. Ako vzniká z rozvíjajúcej sa rastlinnej bytosti symbolická veža Atlantídy ? Aké to bude, keď ľudská bytosť dostane hlavu a krídla v tvare rastlinných listov ? Vyobrazené to vidíme na týchto kresbách.
Séria kresieb Atlantída znásobuje túto prírodnú formotvornú silu. Tak sa stávajú z prírodných tvarov tvary architektonické. Tieto kresby nevznikali ako architektonické kresby, i keď niektoré sa viažu ku konkrétnym zadaniam budov. Stali sa však filozofiou ich celkovej formotvorby a základom pre vytvorenie ich detailov. Vychádzajúc z tohto základu, umelec nám kladie podstatné otázky vzťahu človeka a prírody, vzťahu človekom vytvoreného prostredia a prírodného prostredia, ktoré nasmerujú našu pozornosť na najdôležitejšie otázky budúcnosti architektúry: či bude v nás sila a schopnosť spoznať správnu cestu , lebo iba tá architektúra je životaschopná, ktorá je schopná rozpoznať duchovné sily riadiace prírodu, vedome a správne využíva prírodné zdroje a vo svojom obraze ich aj vyjadruje.
V kresbách Imre Makovcza je priestor otvorený, krajinársky. Väzby medzi priestormi sú vyjadrené montážou farieb, fotografických podkladov a kresieb. Priestor teda buduje z prvkov, ktoré sú prírodné i umelé - človekom vytvárané, ktoré vzájomným prelínaním vytvárajú zvláštne mutácie. Podstatou prelínania jeho priestorov a motívov je pretváranie sa - metamorfóza - a súčasne aj fyzická i metafyzická stránka tohto pretvárania sa, čiže jednota tohto procesu alebo javu. Imre Makovecz svoje formy zväčšuje a znásobuje, môžeme ich nazvať vežami, kupolami alebo pyramídami.
Vzájomná koexistencia základných prírodných elementov má na jeho kresbách esenciálny význam. Vzťah architektúry a univerza vyjadruje nadčasovou prastarou ornamentikou. Táto ornamentika je život sám: je to forma a pohyb a ich vzájomný vzťah a stálosť tohto vzťahu.
Postupné skúmanie tohto vzťahu objavujeme už v jeho ranných štúdiách. Pri mapovaní dynamických pohybov ľudského tela v 60. rokoch minulého storočia rozpoznal tie schémy, ktoré sa dajú chápať aj ako priestory pohybu a formy každého živého organizmu. Tieto formy obsahujú pohyb, premenu, rast, rozvinutie vo svete prírody. Sú mnohoraké ale so spoločnou podstatnou črtou, a v tom tkvie ich základná ornamentálna vlastnosť.
Priestor a forma sa na kresbách architekta stretávajú v ornamente. Zvláštne prelínanie snov a reálnych architektonických tvarov dávajú týmto kresbám čaro hry možného a nemožného. Architekt je však v tomto procese dôsledný, nevzdáva sa uskutočniť svoje sny o domoch na hranici možného a nemožného. To je možné, že sa počas odohrávajúcej sa drámy vzniku jeho budovy stretáva s ťažkosťami ako sú nedbanlivosť, opomenutie, technické problémy a prekážky, ale nikdy sa nevzdáva svojho cieľa, uskutočniť vysnívaný duchovný obraz stavby. Aj kresby, ktoré vznikli na jeho rysovacom stole, odzrkadľujú tento vznešený duchovný svet.
V každom tvorivom období architekta a pri kreslení každej budovy bola základnou črtou jeho práce absolútna oddanosť tvorbe vysnívaného diela. Nespočetné množstvo štúdií a prípravných kresbových elaborátov nám dávajú obraz o tom, že k definitívnemu riešeniu sa približoval z viacerých smerov a problémy riešil vo viacerých vrstvách.
Myšlienky majstra, transformované pohybom jeho ruky a ceruzky na papieri nás uvádzajú do tajov jeho tvorby, k bohatstvu jeho mysle a ducha. A on tento mnohorozmerný svet musel abstrahovať na dvojdimenzionálnom papieri. Tento vysnívaný svet nie je možné virtuálne zviditeľniť ani počítačovou technológiou. Imre Mkovecz mal ten dar vidieť a esenciálne vyjadriť svet prastarej harmónie. U neho synonymom času bola Bezvekosť. Jeho kresby nie sú len stopami maďarskej, ale aj európskej a svetovej kultúry.